Skip Navigation Links
Skip Navigation LinksZo Švajčiarska ~ O ježkovi Dežkovi
 
Login
Skip Navigation Links
e-zine Alpacajt
Zo Švajčiarska Expand Zo Švajčiarska
Praktické informácie Expand Praktické informácie
Zo Slovenska Expand Zo Slovenska
Rôzne Expand Rôzne
Napísali nám Expand Napísali nám

Skip Navigation LinksO ježkovi Dežkovi

autor: andy
dátum: 26. októbra 2006

Drahí krajania,

rok 2006 sa nám chýli už zasa pomaly ku koncu a ALPACAJT stále čaká na ďalší článok. Nie že by nebolo o čom písať, práve naopak.. Napísané som už dokonca neraz aj mal, ale niektoré veci zrejme zverejním až po rokoch. Kdekto rád píše "pikošky" a bezhlavo začína mediálny ping-pong sem-tam, ja Tebe, Ty mne, ja Tebe viac, Ty mne ešte viac, a ako sa zdá, je celkom jedno, či píšu pravdu alebo haluze - čo tam po faktoch, hlavná vec, že sa napíše dačo "namakané" a keď sa to osladí ešte aj vrúcnou láskou k Slovensku, dobre sa to potom "žerie".

A tak namiesto paľby z ťažkého kalibru, kde sa vyzlečie donaha ľudská obmedzenosť nejedného nepodareného krajana a po opare romantického geroizmu zostanú len trosky a zlý pocit, nasleduje článok z našej záhradky, kde sa nám zatúlal Ježko-Dežko.

Kde bolo, tam-bolo, bolo a či nebolo, za siedmymi Alpami a siedmymi lúkami, sedím si tak raz v práci, C# debugger mi svieti pred nosom a čuť len muchy z lúky pred oknom, kde lajno-striekacie auto (známe tiež ako "hovno-cuc") mi opäť nedá zabudnúť, že vyvíjať software v Bratislave vonia jemne inak ako pod horou. Tento pach mi už pred rokmi prirástol k srdcu; je v tom hĺbka novej domoviny a tam, kde som si kedysi zacpával nos, sa dnes spokojne zhlboka nadýchnem a vravím si: oukej, pohoda.

Manželka taktiež prešla komplexnou recykláciou vnímania pachov, a tak keď mi prišla sms-ka v to popoludnie, myslel som, že to bude práve o vôni šíriacej sa po okolí. Omyl, bolo to o ježovi! Situácia v našej záhrade bola zrejme chúlostivá, ako som sa z sms-ky dozvedel. Nakoľko ani jeden z nás dvoch nenarába s ježami pravidelne, nevedeli sme ani jeden, ako sa zachovať, keď v záhrade dakto plače a piští, a človek zistí, že dieťa to nie je. Mirka si najprv totiž myslela, že to azda z iného domčeka dieťa čuť, no ale kvílenie sa jej zdalo dáke príliš blízke a príliš naliehavé, až vyšla do záhrady a našla HO, malého ježka!

Ježko plakal, nik nevie prečo. Čučal pri kraji plota, ovoniaval možnosti dostať sa cezeň, funel a smútil. Mirka sa teda rozhodla podať mu pomocnú ruku: ježa vzala rukavicou a preložila cez plot, a aby už neplakal, nanosila mu jabĺčka. Keďže pršalo, zakryla ho na dôvažok aj lístím a dávala pozor, či dáky dravec za záhradným plotom naň azda nečíha (okrem iných dravcov tu evidujeme: jastrabov, mačky, myšiakov, susedove decká..). Potom si vygúglovala esenciálne poznatky ježovité a dala mi vedieť. Dokonca spravila aj niekoľko záberov naším zakomplikovaným aparátom. Slovom: čistá akcia!

Po návrate domov som si hneď situáciu šiel obhliadnuť: ježo stále kukal spod lístia, nakrájaných jabĺčok sa vôbec nedotkol, a ani slimákov, ktoré mu Mirka podľa internetových rád naservírovala. No ale čo robiť, nemôže tam predsa takto čučať a mrviť sa donekonečna; už sme medzičasom vedeli aj to, že ježe nešíria besnotu, žijú radi v záhradke, samičky sú svojmu bydlisku verné, majú super-citlivé ušká, ježkovská rodinka sú samí individualisti a že sú dokonca zákonom chránené. Obvolal som teda niekoľkých známych v nádeji, že sa z toho dáko vysomárime, alebo skôr vyježíme - tak moja mama napríklad tvrdila, že "jež domov rozhodne nepatrí a nie že sa s ním budete muchliť", môj 5-ročný synovec zasa, že "jež rozhodne domov patrí". Alebo napríklad jedna naša speváčka, ex-učiteľka biológie, nám ho odporúčala vysadiť do lesa, vraj sa "matička príroda postará, alebo aj nepostará a taký je už život". To sa nám zdalo voľajaké brutálne, a tak sme si to chceli ešte nechať prejsť hlavou.

Ale čo robiť; vonku sa už zmrákalo, parádne pršalo a jež nejavil známky akéhokoľvek ďalšieho plánovania. Keďže sme sa báli, aby ho dáky už spomínaný dravec neobťažoval, pokusne sme ježa naložili do nákupného košíka a prechodne dali do obývačky. Pravdaže sme mu nabalili celé ježkovské menu aj s vhodným prírodným pelechom. Jež bol dosť ticho, asi mu lepilo alebo čo. S Mirkou sme ani nemukli, keďže vraj ježe veľmi dobre počujú, len sme tichúčko sedeli a sledovali ten košík. Jež sa pomaly osmelil, vystrčil ňucháčik a obzrel si košík - síce sa v ježoch neorientujem príliš, ale toto bolo asi ježie bejby. Zdalo sa, že ho budeme môcť v košíku odniesť dakam do prírody typu "bezpečná záhrada", ale kam, to sme ešte nevedeli.

Ako tak sedíme a plánujeme ježkovu budúcnosť, košík sa začne celý mrviť a ježo spustí náramný nárek a fňukanie. Vyskakujeme z gauča, bleskovo beriem košík von a jeho obsah vysypávam do záhrady. "To je ale ježo-Dežo", vravím namrzene - nič nerobí, len sa sťažuje; to mi síce pripomína kdekoho, ale nemám k tomu porozumenie ani v ježacej podobe. Dežo zostal nečinne na mieste, kde ráčil opustiť košík. Zasa mrvenie a krúženie dokola.. A zasa driapanie sa popod plot.. A zasa ho tam prekladáme.. A zasa chce nazad.. A tak sme ho teda naozaj nechali tej "matičke prírode" v záhrade a šli dovnútra. Mirka pokračovala v štúdiu paragrafov, ja som ešte zašiel po foťák a spravil niekoľko dokumentárnych záberov:




A ako sa príbeh skončil? Po večeroch sme občas počuli funenie a mrvenie sa pod obývačkovým oknom. Niekoľko našich večerných výletov sme ukončili svietením baterkou po záhradke, kde sme Dežka naozaj ešte neraz načapali, ako hľadá slimáky. A raz sa nám potvrdilo, že to bol bejby-jež: zbadali sme ho s jeho mamou! Bola aspoň 2x taká veľká ako on a funeli si spokojne spolu. Už sa blíži zima, takže sa asi dakde zastrčili a dajú šlofíka až do jari. Potom sa azda zasa uvidíme.


Články uvedených autorov sú chránené autorskými právami a bez výslovného písomného súhlasu ich pôvodných autorov je ich ďalšie publikovanie v akejkoľvek podobe ZAKÁZANÉ